Plitvické jazerá 17.5.2014 s Jankou a Monikou
Plitvice 17.5.2014
Výlet na Plitvické jazerá stál za každú sekundu strávenú na ceste, aj za boľavé nohy, a ja boľavým nohám dávam nový rozmer, to uvidíte v galérii. Nie kvoli veľa chodeniu, ale kvoli mojej hlúposti, keď viem, že pri mojej diagnóze musím mať nohy v pohode, nie , ja si dám turistické návleky, aby mi privrzli prívod krvi do noh, a pruser ako Brno na svete. Zase som o niečo múdrejšia a zaraďujem pri cestovaní masť Heparoid a Ibalgin s heparínom ešte pred Paralen a Kinedryl. Najvačšie muky nastali, keď sme si sadli do autobusu a neprisposobivá mládež pred nami si sklopila sedačky tak ,že nám ležali prakticky na kolenách, a nedali si povedať nijako, kamošky ma brzdili, inak som mala sto chutí narobiť bordel taký, že by sedel v autobuse každý, totižto všetci ležali, iba my piati poslední na úplne zadnej sedačke sme sedeli, lebo naše sedačky sa nedali sklopiť, plánovači zasadacieho poriadku nad tým asi neuvažovali, keď dali drzých sopľošov na normálne sedačky a my 40,50 a 60tničky sme si to odbili na zadnom dereši. Čo už, zase som o poznatok bohatšia, a nabudúce si už objednám miesto vpredu. A teraz veľmi ľutujem, že som sa neozvala a nedala to na starosť delegátke. Nabudúce budem tvrdšia.
Takže sa presuniem bližšie k hlavnej téme Plitvice, ale ešte sa vrátim k podrobnostiam cesty. O 23,30 sme nastúpili v Bratislave pri Pasienkoch do busu, vyrazili sme smer Maďarsko, cez Szombathely sme prišli na chorvátske hranice, odtiaľ už mne dobre známa cesta popri Varaždíne do Záhrebu, odbočka na Karlovac, a blížime sa k Jazerám. Pri prechode cez Slunj som videla, že bude dosť vody, lebo tu sa spájajá riečky Korana a Slunjčica, fotky budú tiež v galérii. Zaujímavé na tom je, že rozdiel teploty vody medzi Koranou a Slunjčicou je 10 stupnov.
Takže po niekoľkých pauzách na toaletách sme zaparkovali o 7,30 na parkovisku pri vchode - Ulaz 2 na Plitvických jazerách. Lialo ako z krhly, bolo šedivo a škaredo, ale nedali sme sa odradiť, po prvotnom rannom frflaní a prskaní na počasie sme sa nakoniec vybrali na to. Kedže na vrátnici ohlásili, že Dolné jazerá su uzavreté, lebo sú zaplavené chodníky, začali sa o mňa pokúšať mdloby, lebo som tam išla kvoli tomu. Na Horných som už bola pred dvoma rokmi. No nevzdali sme sa a dobre sme urobili, každý vybavil ranné potreby, dačo sme pojedli v daždi pod malými strieškami, ktoré za normálnych okolností slúžia ako kuchyňa s grilom, kde nepršalo sme sa schovali. Po návšteve tureckých záchodov, kto to poznáte viete, kto nie, tak si stúpnete nad jamu , tak to bolo pre nás po počasí druhý šok, ostatné toalety na dalších stanovištiach boli v pohode. Nepríjemnosti typu, že sme mali dostať zľavu na vstupné vzhľadom na skupinu 57 ľudí ani nespomínam, vraj len s chorvátskym sprievodcom. Tak to nás netankovalo, lebo 10 kn navyše sme neriešili, ale boli aj takí, čo si po 4 hodinách vyhádali celé vstupné naspäť, lebo bolo mokro , neviem ako pokladníčku dokázala tá slečna prehovoriť, ale prehovorila, asi najviac zabralo to , že blokovala masu ľudí, čo si chceli lístky ešte len kúpiť.
No konečne sa teda vydajme na turistiku.
Z Ulaz 2 sa poberieme ponad cestu dreveným mostom k hotelu Belevue, okolo reštaurácie Poljana, kde sme sa rozhodli, že sa tu najeme pri návrate niečoho fajnového, tak sme si aj dali, aj to nájdete v galérii. Ideme dole kopcom k stanovištu ST2, naša skupina a turisti ešte z ďalšieho busu v jednej kope pred nami, my sa vlečieme uplne posledné, lebo máme čas celý deň a stále som dumala, ako sa dostanem vidieť to, kvoli čomu som sedela toľko hodín v autobuse. Tak sme šli z nohy na nohu, prišli sme k stanovištiu parkových busíkov, a vidím tam maličkú búdku „informacije“ schovanú a pred ňou sa krčí pod strieškou chorvátska mládež čo má instruovať ľudí po parku. Tak sa s nimi pustím do reči s mojimi malými znalosťami chorváskeho jazyka, a dievčina mi hovorí, že veď loďky chodia, že nie všetko je na dolných jazerách uzavreté, že sa tam dá ísť. Vyznačila mi trasu, ktorá je prístupná a tak sa stalo, že 120 ľudí nastúpilo do busu a my tri sme sa vydali k jazeru Kozjak k loďkám na stanovisko P1, nikde ani nohy, stretli sme pár Japoncov, dokopy asi 10, pravdepodobne išli na raňajky do hotela. Prišli sme ku mólu, pýtam sa chlapcov po chorvátsky, či pojde loď na opačnú stranu Kozjaku, že samozrejme. Tak sme nachytali prvé zábery, sadli sme si do lode pre 100 osob a čakali kapitána. Pridali sa ešte dvaja Japonci, našťastie, aspoň nás mal kto odfotiť.Tak sa plavime z P1 do P2, prestúpime a pokračujeme do P3. Plavba trvala asi 20minút,možno menej,možno viac, bolo čo obzerať, fotiť a točiť, vydali sme sa k Dolným jazerám. Natiahla som prvé videá a niekoľko fotiek. Po vystúpení z lode sme išli znova navštíviť toalety, nakúpiť suveníry, pohľadnice a po magnetke a vydali sme sa na túru. Z prístaviska P3 do ST1 a začíname „vidiet“ a „cítiť“. Všade hučí voda, vtáky vyspevujú, prší, voda zurčí ale to nevadí, začíname chodiť po chodníkoch a narazíme na prvé závory, tak sa odkloníme z trasy a ideme po bezpečných úsekoch, vidíme vodopády ako na dlani z výšky, vždy som si myslela, že sú to letecké zábery, ale nie, normálne z vyhliadok, proste paráda. Stúpame hore, potom klesáme dole, zase hore, vlastne vystúpime na kraj kaňonu Korany, ideme si oči vyočiť, uši naťahujeme za zvukmi prírody, dýchame svieži vlhký vzduch, vobec nebolo zima, aj ked pršalo. Asi po hodine- dvoch začíname stretávať skupinky ľudí, zo začiatku sme boli skoro samé, na fotkách budete vidieť prázdne okolie. Našlo sa pár bláznov, čo sa vydali do zákazu, potom sa škriabali po skalách, alebo vyzuli topánky a išli po kolená vo vode,bez ohľadu na to,že ich mohlo spláchnuť, no čo už, aj pre sprostých slnko svieti. My sme mali 4 vrstvy oblečenia a na tom pršiplášte a našli sa aj blbci v žabkách a kraťasoch, rozne divy sme tam videli, nie len prirodné. Japonci v plátenkách ma tak neprekvapili, vo vačšine Európy zima, polovicu Balkánu sužujú záplavy a neviem odkiaľ títo magori prišli. Aj to nájdete v albume, jedných som musela cvaknúť, tí boli extra.
Takže sme sa kochali a kochali výhľadom na kaňon a dole na vodopády a chodníky, až sme prišli k najvačšiemu vodopádu Veliky Slap, tadiaľ sa vlieva potok Plitvica do ostatných spojených potokov a vytvárajú rieku Koranu, a to teda bolo niečo. Tam náš dolný okruh končil, presunuli sme sa na Ulaz 1, lebo sme mysleli, že odtiaľ pojde bus na Horne jazerá, ale nešiel, tak sme sa kúsok vrátili na ST1 , cestou sme si spravili ďalšiu sériu fotiek a vycestovali sme busom na Horné jazerá. Trocha sme si v buse oddýchli, pokecali a nabrali sily na druhú polovicu výletu.
Albumy priradím ako Dolné jazerá, a potom Horné jazerá. Dolné jazerá sú 4, fakty o vzniku naplavenín a mená jazier si možete přečítat v mojom denníku z 1.7.2012 z mojej prvej návštěvy, alebo na google je toho kvantum.
Ďalší album je prehliadka Horných jazier, tu je pre porovnanie zaujímavé pozrieť album z 1.7.2012, uvidíte ten strašný rozdiel v množstve vody, aká bola teraz v máji po výdatných dažďoch a na začiatku leta, keď už len kde tu cvrlikala voda.Vačšinu vodopádov sme predtým ani nevideli, teraz sa nám to ukázalo v plnej paráde, viac vody tam už hádam ani byť nemohlo. To bola odmena za moje trpezlivé 2 mesačné čakanie do odjazdu od zakúpenia voucheru a aj za všetky obtiaže na ceste. Nedbala by som ísť znova.
Znova sa vrátim k hlavnej téme Plitvické jazerá – tentoraz Horné , tých je 12, popis takisto nájdete v staršom albume alebo na google.
Horné jazerá
Obišli sme všetky jazerá,názvy všetkých ako idú za sebou nájdete v albume, dokonca sme sa raz vrátili naspať na ST4, lebo sme tiez išli bez opýtania vopred, až sme prišli k uzavretej ceste, ani ma nenapadlo ísť kúsok naspať, tak sme sa vyterigali od Maleho jazera naspať k ST4, a tam mi to zase nedalo, a išla som sa pýtať do búdky, že prečo nám ráno nepovedali, že je zavretá aj tu časť chodníkov, oni, že veď sa dá ísť aj k jazeru Galovac, ale sa musíme kúsok vrátiť a ísť od Malo jezero opačnou stranou a prídeme ku Galovac a ostatným jazerám, tak a potom to prišlo. Celý čas to bola sila, ale až pri vodopáde Velki Prstavac sa to ukázalo ako strašný živel, Veliky Slap na Dolných jazerách bol vačší, ale videli sme ho z vačšej dialky, tak sme ho tak „necítili“, tento sme si vychutnali riadne, išli sme v bezprostrednej blízkosti a boli sme ako pod sprchou, kde sme nechceli utopiť foťáky,tak sme každá cvakli jeden dva obrázky a prášili ďalej. Na chodníku bol položený poležiačky pomocny rebrík, inak by sme sa brodili hlboko vo vode. Potom sme už len klesali a klesali nižsie až k jazeru Kozjak, k P2, kde sme prešli loďou na P1 a odtiaľ hore samovražednými schodami , ktoré ráno smerom dole vyzerali nevinne, k reštaurácii Poljana na dobrú večeru. Na poslednom jazere sa mi podarilo zachytiť naplavené bariéry, pekne ich pod vodou vidno,nie len zvápenatené stromy, ale aj bariéry, ktoré vodopády vytvárajú.
Ešte tam mám nachystanú jednu trasu, ktorá bola teraz uzavretá, spodné chodníky až po Veliky Slap a jaskyne, aspoň tie, čo sú prístupné, takže sa sem ešte musím raz vrátiť.
Táto trasa sa mi zdala výborná, škoda že sme museli zísť z dolných chodníkov, ale zase sme videli kaňon zhora, takze žiadna škoda, nabudúce pozriem spodné vodopády zblízka a kapitolu Plitvické jazera uzavriem.
Keby ste chceli ultra rýchlu prehliadku, tak na 2-3 hodiny, stačí zaparkovať pri Ulaz 1, odtiaľ asi 100 metrov je Veliky Slap, kúsok smerom na ST1 je jaskyňa ktorou sa dá dostať dole na chodníky priamo pri vodopády a zase naspať k Ulazu. Píšem v skratkách, lebo na vstupenke každý dostane mapku, takže sa možete držať značiek aj trás na mapke, trasy sú vyznačené jasne a zrozumiteľne, je tam dobrá orientácia, len si treba vybrať správny okruh. Na rýchle vysvetlenie, Ulaz je vchod, ST sú stanovištia parkových busov a P sú prístavy lodí.
Zvyšné fotky čakajú na spracovanie, nie moje, ale mojej spolupútničke Janke, má dočasne pc mimo provoz, tak budem trpezlivo čakať na ďalšie obrázky. Moje obrázky následuju tak, ako moje nohy kráčali a čo oči videli , tak to Vám ukazujem tiež.
Do albumu Slunjčica + Korana prikladám fotky,kde sa v mestečku Slunj spája Korana so Slunjčicou, a v albume Karlovac sú fotky vystavených vojnových lietadiel a techniky z vojny na Jadrane v rokoch 1991-1995, naši šoféri nám ochotne zastali na fotenie. Predstavte si, že vodopády v Slunj vidno normálne od zvodidiel z cesty, a šikovné dieta sa tam snažilo vyberať 25 kn vstupné za fotenie vodopádov, tak som ju úplne kľudne odignorovala a napriek už poriadne boľavým nohám som vystúpila z busu a s kľudom Angličana som si vodopád odfotila.
V rannej diskusii s pani delegátkou pri návrhu vodičov autobusu, že v prípade celodenného nepriaznivého počasia vyrazíme domov skor som navrhla, aby sme sa zastavili teda v Záhrebe alebo vo Varaždíne, tak na moje veľké prekvapenie, keď ma večer dostali po telefonáte do autobusu ako poslednú, pani delegátka vraví, že veď síce ideme o hodinu skor domov, ale stojíme vo Varaždíne, tak som sadla a čušala, lebo tam túžim ísť už 3 roky, naneštastie sme do Varaždína prišli až potme, šoféri Stari Grad nenašli, tak sme šli predsa domov. Z toho čo sme videli z autobusu v tme, mestečko vyzerá historicky a zachovalo, krásne budovy, aj keď moje oko nezhliadlo mestský hrad Stari Grad,kvoli kterému som to celé navrhla. Hovorí sa mu malá Viedeň, za čias Rakúsko-Uhorska tam šľachta chodila na sezónu. Tak sa mi možno niekedy podarí uhovoriť muža, aby tam z dialnice zbehol. Dúfam, že mam moj švagrík pri návrate z dovolenky podporí a budem Vám sem mocť pridat aj album z Varaždína. Do Bratislavy sme dorazili ráno o 3,00, presadli do áut a pokračovali do Prievidze, ráno o 5,15 štastný návrat domov a hlavne do svojej postele. Tí menej štastní išli v Bratislave na vlakovú stanicu a čakali tam do 7,00 na vlaky domov.
Výlet bol fantastický a ja ďakujem Janke a Monike, že sa obetovali a išli so mnou. Vďaka dievčence
